Kým večer sledujeme na oblohe blikajúce body a obdivujeme technologické zázraky lietajúce nad našimi hlavami, málokto tuší, že práve tie môžu v budúcnosti prispieť k zhoršeniu klimatických podmienok na Zemi. Nová štúdia totiž varuje pred prehliadanou, no čoraz naliehavejšou hrozbou: umierajúce satelity by mohli stáť za zmenami klímy aj narušením ozónovej vrstvy.
Satelity ako tichí vinníci
V súčasnosti obieha okolo našej planéty vyše 9 000 aktívnych satelitov. Používame ich na sledovanie počasia, navigáciu, komunikáciu či monitorovanie povrchových zmien Zeme. Ale čo sa stane, keď tieto stroje dožijú? Zvyčajne sa po niekoľkých rokoch – najčastejšie po piatich – vyradia z prevádzky a stiahnu z obežnej dráhy späť do atmosféry, kde zhoria. Tento proces vyzerá na prvý pohľad neškodne. Ale nový výskum ukazuje, že ide o čosi oveľa závažnejšie.
Hliník vo výškach, kde nemá čo robiť
Pri spaľovaní satelitov v atmosfére sa do ovzdušia uvoľňuje množstvo látok, najmä aerosólový hliník. Podľa simulácií publikovaných v prestížnom časopise Journal of Geophysical Research Atmospheres môže byť do roku 2040 do atmosféry každoročne uvoľnených až 10 000 ton oxidu hlinitého, ak bude ročne zlikvidovaných približne 3 000 satelitov. A to nie je len teoretická predikcia – experti vychádzajú z toho, že do roku 2040 môže počet satelitov narásť až na 60 000.
Čo to znamená v praxi? Aerosólový hliník sa neusádza pri zemi, ako by sa mohlo zdať. Naopak, hromadí sa vo vysokých vrstvách atmosféry, najmä v polárnych oblastiach, kde môže spôsobovať doslova chemický chaos.
Nový výskum varuje: Ak sa Zem oteplí o 4 °C, budeme o 40 % chudobnejší
Ozónová vrstva v ohrození
Zistilo sa, že tento nahromadený materiál môže narušiť rovnováhu v strednej a hornej atmosfére. Modely ukazujú zvýšenie teploty až o 1,5 °C, zníženie rýchlosti vetrov a, čo je najznepokojujúcejšie, úbytok ozónovej vrstvy.
Táto vrstva, ktorá nás chráni pred nebezpečným ultrafialovým žiarením, bola v minulosti už výrazne poškodená emisiami freónov. Po desaťročiach snahy o obnovu by tak mohla opäť čeliť vážnemu ohrozeniu – tentoraz nie zo sprejov, ale zo spadnutých satelitov.
Hliník nie je jediný problém
Okrem hliníka sa pri spaľovaní satelitov do atmosféry dostávajú aj ďalšie kovy – titán, lítium, železo, meď a ďalšie. Ich presný vplyv zatiaľ nie je známy, pretože ešte neboli zahrnuté do environmentálnych modelov. Vedci varujú, že kombinácia týchto prvkov môže mať komplexnejší a možno ešte závažnejší efekt, než sa dnes predpokladá.
Riešenie? Zatiaľ žiadne
Aj keď sa problém zdá byť vzdialený – veď 2040 je ešte ďaleko – odborníci zdvíhajú varovný prst už dnes. S narastajúcim počtom satelitov, ktoré má na obežnej dráhe nielen NASA, ale aj súkromné spoločnosti ako SpaceX či Amazon, rastie aj riziko.
Technológie sa vyvíjajú, no ekologická stopa týchto zariadení sa zatiaľ zanedbáva. Alternatívy k súčasnému spôsobu likvidácie satelitov sa síce objavujú, ako napríklad deorbitovanie s pomocou „vesmírnych vlečných lodí“ alebo recyklácia komponentov vo vesmíre, no sú ešte v plienkach.
Hrozí nový druh znečistenia
Doteraz sme poznali smog v mestách, plast v oceánoch a mikroplasty v potravinách. Pridáva sa k nim nový druh znečistenia – orbitálne a atmosférické, ktoré sa líši tým, že ho nevidíme. Ale to neznamená, že neexistuje. Práve naopak. Satelity, ktoré nám dnes pomáhajú orientovať sa na mape či telefonovať, môžu o pár rokov ovplyvniť rovnováhu celej planéty.
Čo nás čaká?
Ak sa nič nezmení, budeme do atmosféry každý rok vypúšťať tony cudzích látok, ktorých správanie nevieme predvídať. Môže sa to skončiť urýchlením klimatických zmien, zhoršením obnovy ozónovej vrstvy a prehĺbením problémov, s ktorými už aj tak bojujeme.
Je preto najvyšší čas, aby sa umierajúce satelity stali nielen témou technologických konferencií, ale aj súčasťou environmentálnych stratégií. Lebo aj keď padajú neviditeľne, ich následky môžu byť veľmi reálne.
