Zrubové obytné domy postavené na začiatku a v prvej tretine 20. storočia, ako napríklad dom pastiera z Litmanovej, roľníka, obecného richtára z Veľkej Lesnej, ale aj roľnícka usadlosť z Údola či mlyn zo Sulína. Rovnako drevený gréckokatolícky chrám z Matysovej z roku 1833, ktorý patrí k najvýznamnejším pamiatkam ľudovej sakrálnej architektúry na východnom Slovensku. To všetko nájdu návštevníci v rámci expozície skanzenu pod Ľubovnianskym hradom. Viac o jeho histórii porozprával v súvislosti s výročím jeho otvorenia verejnosti v rozhovore pre agentúru SITA riaditeľ Ľubovnianskeho múzea Dalibor Mikulík.
Ľubovniansky skanzen si v tomto roku pripomína 40. výročie od svojho sprístupnenia, aký bol jeho začiatok?
Verejnosti bol síce veľkolepo sprístupnený v roku 1985, no s jeho výstavbou sa začalo už v roku 1978. Prvý objekt, ktorý sa pod hrad dostal, bol drevený gréckokatolícky chrám z Matysovej.
Postupne boli dobudované ďalšie objekty. Len za posledných desať rokov v skanzene pribudlo šesť objektov a štyri nové expozície. Z toho dve, expozíciu modrotlače a kováčsku vyhňu z Torysy, sme otvorili vo štvrtok za účastí všetkých, ktorí s nami toto výročie skanzenu prišli osláviť.
Ide o správcov a riaditeľov múzeí v prírode nielen na Slovensku, ale aj v Čechách a v Poľsku, ale aj tých, ktorí prišli s myšlienkou vybudovať skanzen, alebo sa na nej podieľali či pre skanzen pod hradom niekoľko desiatok rokov pracovali. Zďaleka nejde iba o odborných pracovníkov, etnológov, etnografov, ale aj správcov, technických údržbárov, architektov a tých, ktorí vlastne navrhovali koncepciu skanzenu.
Práve skanzen a hrad tvoria unikátny areál v rámci celej Európy, ktorý je veľmi obľúbený či už u odbornej, ale aj laickej verejnosti a turistov.
Ak už spomínate pracovníkov, ktorí stáli na počiatku skanzenu, ako, či u koho sa zrodila myšlienka vybudovať ho?
S myšlienkou vybudovať skanzen prišiel prvý riaditeľ a zakladateľ Ľubovnianskeho múzea Andrej Čepišák, ktorý založil múzeum v roku 1956. V 60-tych rokoch potom prišiel s myšlienkou, že by sa na lúke pod hradom mohla vybudovať drevená dedina.
Mala to byť spišská dedina, či múzeum spišskej dediny. O pár desiatok rokov neskôr sa to ukázal ako naozaj vynikajúci nápad, no v čase začiatkov, teda v 70-tych rokoch, ktoré, ako vieme, boli po 68´ poznačené normalizáciou, išlo istým spôsobom aj o ideológiu – ukázať, ako žil kedysi poddaný ľud pod hradným kráľovským panstvom.
Ale doba plynie a ja som niekedy, keď čítam staré záznamy, milo prekvapený, ako už táto myšlienka dnes nerezonuje. Za roky existencie skanzenu sa tam podarilo vybudovať 32 objektov, obytných i hospodárskych stavieb. Etnograficky a etnologicky sa na tvorbe expozícií podieľali predovšetkým Monika Pavelčíková a Janko Lazorík, to sú asi jeho najvýraznejšie osobnosti. Stavbu skanzenu začala vtedy realizovať ešte Okresná správa Pamiatkového úradu, no o dostavbu ďalších objektov sa postaralo Ľubovnianske múzeum.
Zaujímavosťou skanzenu v Starej Ľubovni je to, že v prípade stavieb ide o originály. To znamená, že žiaden z objektov nie je kópiou, ale boli prevezené z území Spiša a Šariša, čo je naše pole pôsobnosti. Vytypovali sme si veľmi vzácne objekty drevenej, sakrálnej alebo svetskej architektúry, či hospodárske objekty. Boli rozobrané, aby ich bolo možné postaviť znova pod hradom Ľubovňa.
Ako ste sa vlastne k tým objektom dostali? Sú to ľudia, ktorí vás kontaktujú s tým, že by chceli danú stavbu zachovať, alebo vy sami nachádzate zaujímavé stavby?
Dodnes sa stretávame s tým, že nám ľudia volajú s tým, že idú búrať starú drevenicu. No nie každá stará drevenica patrí do skanzenu. Už vopred tu bola totiž vybudovaná koncepcia. Pamiatkári s etnografmi si prešli región Spiša a Šariša po jednotlivých dedinách, a zaznamenávali, ktoré objekty si zaslúžia byť zachránené a prezentované ako národné kultúrne dedičstvo.
Časť týchto objektov sa nám podarilo dostať do skanzenu, časť, aj z finančných dôvodov, či už v 80-tych alebo 90-tych rokoch zaniklo, respektíve bolo zbúraných. Pri posudzovaní stavby pre jej umiestnenie do skanzenu ide o to, aby bolo zachovanej čo najviac autenticity, ide o okenné rámy, dvere, otvory, podlahy a tak ďalej.
V žiadnom prípade nemáme záujem o drevenicu, kde sú už vložené moderné prvky. Ľudia si mysleli, či myslia, že keď búrajú drevenicu, my si ju automaticky zoberieme. To však nie je pravda. Ako som spomínal, drevenice máme vytypované. V regióne je už ale minimum tých vzácnych, s autentickými prvkami. Myslím teda, že transfery a sťahovanie dreveníc z regiónu sú ukončené. Naposledy sme tam pred dvoma rokmi inštalovali kaplnku z obce Ubľa.
Ďalšie stavby do areálu už teda nepribudnú?
Začnem tým, že do skanzenu sa nikdy nedostal dom Karpatských Nemcov, pričom hlavnou myšlienkou Ľubovnianskeho skanzenu bolo prezentovať rozličné etniká, ktoré tu stáročia vedľa seba žili, čiže Slovákov, Maďarov, Rusínou, Goralov, Karpatských Nemcov, Židov a Cigánov. Teda logicky by tu mala byť napríklad aj drevená synagóga, ktorá niekedy stála v obci Čirč, alebo napríklad aj dom Karpatského Nemca z Podolínca.
Tieto stavby sú však už dávno zaniknuté, teda ani ja som ich za svojho života nemal možnosť vidieť, a dokumentácia, žiaľ, k nim chýba. Teda ak by sme ich tam chceli mať, išlo by už len o stavbu repliky, čomu by musel predchádzať veľký výskum. V úvode som ale spomínal, že náš skanzen je výnimočný práve tým, že v jeho areáli sa nachádzajú originály, ktoré sú reštaurované, konzervované a stále opravované.
A keďže už v súčasnosti nevieme prezentovať originály stavieb, ktoré by sme chceli, či už ide o synagógu, dom Karpatského Nemca, rómsku kolibu alebo polozemianku, prezentujeme to duchovnou kultúrou. To znamená spevom, tradíciami, remeslami. To, čo nevieme ukázať fyzicky, materiálne, prezentujeme v nemateriálnej kultúre.
Ako to vyzerá počas presunu originálov do skanzenu, napríklad drevenice? Prídete na miesto, zakreslíte si ju, rozoberiete a potom podľa nákresu poskladáte?
Je to mimoriadne náročné, len za môjho pôsobenia ako riaditeľa múzea som zažil asi päť takýchto transferov. Musím povedať, že aj keď drevenica na mieste vyzerá veľmi zdravo, nemusí to tak byť aj skutočne. Drevo podlieha rozličnému hmyzu a podobne. Najprv sa ale musíme dohodnúť s vlastníkom, či ide o dar, či o kúpu a za akých podmienok. Potom kolegovia veľmi citlivo rozoberú každú časť dreva, tragár, teda trám, či obvodové drevo, ktoré označkujú plechovými značkami.
Ak počas rozoberania zistíme, že je tam nejaký červ alebo narušenie, drevenica musí ísť do reštaurátorských ateliérov, musí sa zakonzervovať. Následne drevenicu postavíme na vopred vybranom mieste v areáli Ľubovnianskeho skanzenu. Miesto konzultujeme s etnografom, ktorý v 90. rokoch robil koncepciu skanzenu. Je to náročná aktivita.
Oveľa jednoduchšie, samozrejme, by bolo stavať z nových materiálov, nového dreva, a nie z materiálov, ktoré už majú niečo za sebou. Ale vďaka tomu máme v skanzene najstaršiu svetskú stavbu, drevenicu z roku 1880, a najstaršiu cirkevnú, drevený chrám z roku 1833. To je v prípade dreva, ktoré podlieha skaze, a nie je to kameň ako v prípade hradu, veľmi náročné uchovať. Dnes slovenské skanzeny bojujú s tým, aby vôbec zachránili to, čo už stojí, nie aby dobudovávali a pridávali nové prvky a nové stavby.
Každopádne vám sa tieto stavby podarilo zachrániť. Každá jedna drevenica vo vašom areáli má však aj pridanú hodnotu, keďže v nich prezentujete život v minulosti i remeslá…
Presne tak, a preto je Ľubovniansky skanzen taký obľúbený. Veľmi pozitívne vnímame, keď naši návštevníci oceňujú, že nie každá drevenica je zariadená rovnako. Naši etnografi, predovšetkým Monika Pavelčíková, vytvorili cyklus nášho života, ktorý v nich prezentujeme. Interiér jednej drevenice napríklad zobrazuje narodenie dieťaťa, druhej šestonedelie, potom je tam svadobná hostina, pohreb, veľkonočné sviatky, vianočné sviatky a samozrejme, ako hovoríte, remeslá, čiže drotárstvo, modrotlač, či kováčstvo. Návštevníci veľmi oceňujú, že nejde iba o nejakú ukážku bývania našich predkov, ale zároveň prepojenie s kolobehom alebo koloritom ľudského života a sviatkami počas roka.
Všimla som si, že pri vchode do každej drevenice je vždy aj popis jej histórie…
Áno, to nevidíte v každom skanzene. Našim etnografom sa podarilo vypátrať majiteľov dreveníc. Vieme tak presne identifikovať, že tu žil Richtár, ktorý sa volal tak a tak, mal toľko detí a taký životný osud. Celú drevenicu návštevník cez tento príbeh vníma osobnejšie. Všetky tieto informácie sú v siedmich zahraničných jazykoch. Návštevníci obdivujú aj pastierske obydlia, aké sú dodnes na obcou Litmanová. Vtedy si uvedomia, ako málo človek potreboval k životu a prežitiu.
Vráťme sa ešte k remeslám, ktoré v skanzene prezentujete aj počas rôznych podujatí. Ktoré patria medzi tie obľúbené či tradičné?
Mimoriadne populárne je pečenie oplátok i pečenie šišiek. Na takéto edukačné programy nám slúžia dve drevenice, ktoré sú na to prispôsobené. Zaujímavé pre návštevníkov je aj nakladanie kapusty. Najmä pre zahraničných turistov, ktorí vidia, ako sa bosými nohami „dupe“ kapusta, je to zážitok na celý život. Máme aj gazdovský dvor, kde ponúkame ukážku chovu tradičných hospodárskych zvierat ako sú ovce, kozy, hydina, zajace, kravy či kone. Veľmi starostlivo sme spoločne s odborníkmi vyberali aj zeleň a ovocné stromy, aby zapadli do koncepcie skanzenu.
Pokiaľ viem, pred rokmi ste do areálu umiestnili aj včelín, ešte sa správca skanzenu včelárstvu venuje?
Áno, máme ho tam, funguje ďalej. Máme aj ovocný sád, starú školu z obdobia I. Československej republiky. Robíme aj mnohé ekologické programy, či už s centrom voľného času, so včelármi alebo záhradkármi. Dokonca máme v skanzene aj detský kútik. V ňom sa deti môžu zahrať s hračkami podobnými tým, s ktorými sa hrávali ako deti naši predkovia. Veľmi obľúbené sú zamagurské „popky“, teda bábiky z textílií, ale aj hojdací koník či drevený kolotoč. Organizujeme aj pikniky, koncerty, skanzen má rôznorodé využitie, ponúka veľký kultúrny relax.
Ľubovnianske múzeum, pod ktoré patrí okrem skanzenu i hrad, navštívilo vlani 205-tisíc návštevníkov. Môžeme teda povedať, že skanzenu sa darí?
Jasné, a to aj vďaka hradu. Ak už sem turisti prídu, skanzen neobídu. Myslím, že takto sa im ponúkajú dve perspektívy. Hore na hrade im prezentujeme kráľovské, respektíve šľachtické sídlo. A dole pod ním, v skanzene, to, ako žilo vidiecke obyvateľstvo, ale aj jeho výtvarnú tvorbu. Mám tým na mysli ikony, ale aj iné jej prejavy.
